Deti a ich kamaráti


Keď som sa rozhodla, že budem mať dieťa, nevedela som, čo to vlastne obnáša. Ale to asi nevie vôbec žiadny rodič. No ja som bola z toho naozaj kvalitne zmagorená, preto som sa zo začiatku správala, akoby som bola z iného vesmíru.

Šklebící se děti

Našťastie bol pri mne môj manžel, bez neho by som to asi nezvládla. Bola som naozaj veľmi šťastná, že ho pri sebe mám a trúfam si povedať, že vďaka nemu som sa stala oveľa lepšou matkou.
 
Bývali sme však vo veľmi malom byte, preto sme sa neustále jeden o druhého potkýnali. Izba nášho malého pokladíku bola naozaj veľmi malá, preto som sa snažila urobiť čokoľvek, aby som mu ten priestor rozšírila. To znamenalo veľa úložného priestoru, pekný koberec a čokoľvek, do čoho si môže odložiť svoje hračky. Jednu vec som však nedomyslela. A to je to, že jedného dňa si môj syn bude chcieť domov zavolať kamarátov. A nielen tak na pár hodín, ale aj na prespatie.
 
Myslím, že keď mi to prvý raz môj syn oznámil, dostala som malý infarkt. Naozaj som chcela, aby ku nám jeho kamaráti prišli, no nevedela som si predstaviť, kde budú spať. Kam ich mám akože umiestniť? Pohovku sme rozkladaciu nemali a spanie na nafukovačke mi prišlo pre ich detské chrbátiky naozaj príliš nepohodlné. Nechcela som, aby mi potom ich rodičia vyčítali problémy s chrbticou alebo s krkom. No môj manžel to, ako vždy, vyriešil úplne bravúrne. Povedal, že najlepším riešením sú rozkladacie postele. Nerozumela som tomu, prečo mi to nenapadlo skôr.

Batoh s knihou
 
Len takto zostane izba môjho syna stále priestranná, pretože nezaberie veľa miesta. Na tú jednu, dve noci sa chlapci predsa potlačia a verím tomu, že im to nebude prekážať. Hlavné je, že ich nebude bolieť chrbát. Môj syn bol skutočne nadšený, keď som mu povedala, že jeho kamaráti ku nám môžu prísť aj na noc. A to je pre mňa to najhlavnejšie. Spokojnosť môjho syna a jeho šťastie.

Deti a ich kamaráti
Ohodnoťte příspěvek